Gajdoši na Záhorí
Tak ako v iných regiónoch Slovenska, aj na Záhorí jestvovala gajdošská hudobná tradícia. Gajdoš v minulosti nesmel chýbať na žiadnej dedinskej svadbe či veselici. Hrával buď sám, alebo s jedným alebo dvomi huslistami. Toto inštrumentálne zloženie bolo ešte v prvej polovici 19. storočia bežné na Záhorí, Morave i na Moravskom Poli v Rakúsku, v obciach so slovenským obyvateľstvom.
Unikátna archívna správa z roku 1819 z rakúskej obce Ranšpurk (Rabensburg) spomína gajdoša, ktorý hral spolu s dvomi huslistami na svadbe tamojších Slovákov. Gajdoš mal hrubé gajdy ladené do B.
V ďalších archívnych správach nachádzame zmienky o gajdošoch z Moravského sv. Jána, Levár, Gbiel i Závodu. Časť gájd, ktoré sú v depozitári Skalického múzea pochádza údajne zo Závodu. V Závode sa sa podnes stretávame s priezviskom Gajda.
Pamätník Ladislav Vrábel zo Sekúl spomína: "Keď sa niekomu kýchlo, zvyčajne sa reagovalo "Pozdrav Pánbú ". S troškou recesie bola reakcia iná: "Pozdrav ťa závodský gajdoš!" Odpoveď - "Aj to byu muzikant!"
Ku koncu 19. storočia začína gajdošská tradícia vyhasínať. Objavujú sa sláčikové zostavy, ktoré tvorili husle, malá basa a klarinet. Speváčka Eva Studeničová z Moravského sv. Jána spomína:
"Nuž, já sem to ráda počúvaua, nech to vrčauo jak sceuo. Svatojánský vjedzeu dobre gajdat. Dycky ďúpau nohú, ked gajdau. Pri tem sa tak čovjek moseu točit jak na ringišpíli. Ked do rána blečau, byua pod ním taká jama, že moseli fúru písku dovézt, aby to zrovnali. Ešče žije ten čovjek, ale už negajdává, ked je fčilejky muzikantú dost. To byua aj pro dzeci pjekná muzika, fčilejky sa temu muadzí enem smjejú."
